Ak sa postrocková kapela nazve OSTINATO (lat. opakujúci sa motív), môže ísť o trefnú popisnosť alebo alibizmus. Trojica hudobníkov z americkej Virgínie na svojom treťom albume „Chasing The Form“ na túto otázku jasnú odpoveď nedáva, rovnako ako post rock samotný väčšinou nebýva o odpovediach. V zastretom, mäkkom, ale aj možno zbytočne tichom zvuku namiesto toho nachádzajú hromadu otázok, ponechávajúc poslucháčovi nejednoznačné pozadie pre namaľovanie vlastnej, subjektívnej emócie. Rozdiely oproti žánrovým kolegom, zdanlivo podliehajúcim príliš podobným šablónam, možno nájsť v odvahe. OSTINATO sa neboja zrýchliť, z času na čas opustiť vyjazdené koľaje melanchólie a vydať sa na dobrodružnú cestu za provokujúcimi ostrými zvukmi a „prebudenými“ náladami.

Za čin hodný dobrodruhov považujem zaradenie skladby „Monkey Gestures“ na druhé poradové miesto. Svižná inštrumentálka vrství živé, oblo nahlodané lo-fi gitary spôsobom, ktorý by ktorákoľvek iná skupina využila namiesto intenzívneho nástojčiva v oveľa pomalšej a zasnenej forme. V zacyklenom svete OSTINATO sa na tradičných základoch poväčšinou inštrumentálneho post rocku stretáva intelektuálna „psychedélia“ raných PINK FLOYD s ešte zjemnenými vplyvmi emo core, čímsi zaujímavo punkovým a neodškriepiteľnou záľubou Jeremy Arn Ramireza v RADIOHEAD. Gitary dokážu na ploche minimalizmu a príliš našepkávajúcej farbe zvuku prinášať prekvapenia hodné techicky oveľa prepracovanejších kapiel a pokiaľ máte pocit, že o post rocku viete všetko po vypočutí SIGUR RÓS, MONO, či MOGWAI (tiež som ho mal), ste výzva, ktorú OSTINATO veľmi radi prijmú.

Slabinou albumu je tradičný post rockový syndróm – kapela miestami akoby uverila, že dokáže na tak náročných plochách udržať rovnako vysokú hodnotu zaujímavosti. Spočiatku silný minimalizmus sa najmä v druhej polovici albumu stáva dvojsečnou zbraňou. Nie vždy zvíťazí presvedčenie, že OSTINATO cielene idú po hypnotickom dojme. Rozloha takmer jedenástich minút, na ktorú si trúfajú v skladbe „Latitude“ (za fantáziu pri vymýšľaní trefných názvov si jednoznačne zaslúžia absolutórium), je príliš nad ich schopnosti – napriek tomu, že tu v skutočnosti ide o akési dve skladby v jednej. Akoby prítomnosť aspoň jednej siahodlhej skladby, dostatočne uspávajúcej a zneprítomňujúcej, bola povinnou post rockovou jazdou. Nie je to monotónnosť, ktorá mi vadí. Ide skôr o vyhrotený dojem, niekde v pozadí prítomný aj v ostatných skladbách, že pomer zážitku kapely z hrania a poslucháča z počúvania je príliš nevyvážený. Bude možno drzé načrieť po príklad do relatívne odlišného žánru, no pätnásťminútovka „Black Light District“ od THE GATHERING je presne to prežívanie pomaly sa vyvíjajúcej skladby, ktorého ťarchu kapela dokáže preniesť férovým pomerom na plecia poslucháča, ktoré mi pri podobne ambicióznom nápade OSTINATO chýba.

Vo všetkých ostatných ohľadoch je „Chasing The Form“ albumom, ktorý sa v konkurencii scény v žiadnom prípade nestratí. Ak SIGUR RÓS ako najznámejší a najvychytený reprezentant posúvajú žáner príliš do „popu“, OSTINATO ako nenápadný a zdanlivo bezvýznamný outsider môžu podčiarknuť význam „indie“, ukrývajúci sa v noticke postrockového štýlu, vrátiť mu trochu umeleckej špiny a napriek dnes už príliš jasným formálnym hraniciam aj trochu experimentátorského dobrodružstva.